Základné ekonomické pojmy

Ekonómia, ekonomika

Potreby a členenie potrieb

Peniaze, formy a funkcie peňazí

Statky, služby, tovar

Výroba, výrobný proces

 

 

V súčasnosti môžeme EKONÓMIU charakterizovať ako spoločenskú vedu, ktorá predstavuje systém poznatkov a procesov, na základe čoho a akým spôsobom spoločnosť rozhoduje o využití vzácnych statkov a o ich rozdelení medzi rôzne skupiny obyvateľstva. Skúma činnosti, ktoré sú spojené nielen s výrobou, ale aj rozdeľovaním, výmenou a spotrebou statkov a služieb.

Podľa toho, ako ekonómia skúma jednotlivé ekonomické javy a procesy ekonómiu delíme na:

• makroekonómiu - /z gréck. makros = veľký/ - skúma ekonomiku ako celok. Zaoberá sa celkovou výrobou statkov a služieb, celkovou mierou nezamestnanosti, mierou inflácie a pod.
• mikroekonómiu - /z gréck. mikros = malý/ - skúma správanie jednotlivých ekonomických subjektov /spotrebiteľov, domácností, podnikov/. Objasňuje ako napríklad firmy rozhodujú o tom, čo majú vyrábať, zaoberá sa stanovením cien, rozhodovaním spotrebiteľov o nákupe, vplyve cien na spotrebiteľov a pod.

 

 

Od ekonómie, ktorá teoreticky skúma využívanie a rozdeľovanie vzácnych zdrojov musíme odlišovať pojem EKONOMIKA, ktorá teoretické poznatky využíva prakticky.

 

Na pojem ekonomika môžeme pozerať z rôznych hľadísk:

1. ako činnosť – cieľavedomá hospodárska činnosť ľudí zameraná na výrobu, výmenu a spotrebu statkov a služieb,
2. ako systém – je to štruktúra hospodárstva krajiny,
3. ako veda – vedná disciplína, ktorá skúma hospodársku činnosť konkrétneho odvetvia hospodárstva krajiny /napr. ekonomika zdravotníctva, ekonomika dopravy a pod./

 

 

Ekonomika sa často spája s hospodárstvom. Ekonomiku a hospodárstvo možno používať ako synonymá. Ich význam je rovnaký.

Ekonomikou /hospodárstvom/ rozumieme súhrn nástrojov, inštitúcií, princípov a vzťahov, prostredníctvom ktorých sa uspokojujú ľudské potreby

 

 

POTREBY

 

POTREBA je uvedomený či neuvedomený pocit nedostatku (alebo nadbytku),  ktorý sa človek usiluje odstrániť (uspokojiť).

 

Ľudské potreby možno skúmať a klasifikovať podľa rozličných kritérií. Najčastejšie rozlišujeme tieto druhy potrieb:

 

1. podľa významu pre život človeka:

1. základné (primárne – existenčné, životne nevyhnutné) – ich uspokojenie je podmienkou existencie, patria tu potreby hygienické, potreby stravovania, bývania, odievania a iné.
2. vyššie (sekundárne – získané, naučené, kultúrne a luxusné) – ich uspokojenie nie je podmienkou existencie, z určitého životného štýlu, či spoločenského postavenia vyplýva potreba návštevy kina, divadla, nákupy luxusného a módneho tovaru, čítania a podobne

 

2. podľa počtu ľudí, ktorých sa týkajú (podľa počtu nositeľov potrieb):

1. individuálne – ide o potreby konkrétneho jednotlivca – človeka,
2. skupinové (kolektívne) – sú to potreby určitého počtu ľudí, napríklad potreby obyvateľov mesta mať kino, divadlo, kruhový objazd a podobne
3. celospoločenské

 

3. podľa charakteru potrieb:

1. hmotné – sú to potreby vlastniť či užívať veci materiálneho charakteru, napríklad vlastniť pekné auto, notebook, obliekať si módne šaty a podobne.
2. nehmotné – tieto potreby vyjadrujú naše požiadavky užívať vedomosti a žiaduce vlastnosti, napríklad potreba učiť sa, potreba priateľstva, potreba lásky a podobne. 

S rozvojom ľudskej spoločnosti rastie aj počet a rozmanitosť ľudských potrieb. Niektoré zanikajú, mnohé iné zasa vznikajú. Len čo uspokojíme jednu z nich, objaví sa nová, ktorá nás poháňa dopredu.

 

Alfréd Maslow vypracoval teóriu „hierarchie potrieb. Potreby na spodku pyramídy ľudia uspokojujú ako prvé a naopak potreby na vrchole pyramídy sa objavujú u ľudí až vtedy, keď sú uspokojené všetky ich ostatné potreby.

 

 

 

Uspokojovanie potrieb závisí najmä od:

 

• dostatku prostriedkov na ich uspokojovanie
• poradia dôležitosti ich uspokojovania.

 

 

Spoločnosť uspokojuje ľudské potreby prostredníctvom statkov a služieb.

 

STATOK

 

Statok v ekonómií je každá užitočná vec /hmotného či nehmotného charakteru/, ktorá slúži na spokojovanie ľudských potrieb.

Statky môžu byť výsledkom prírodných procesov /napr. uhlie, voda/ alebo výsledkom výroby /napr. stroje potraviny, obuv, autá/.

 

Členenie statkov:

 

1. podľa dostupnosti alebo množstva, v akom sa statky vyskytujú:

 

a) voľné statky – sú tie, ktoré sa nachádzajú v prírode a sú prístupné každému bez toho, aby sme ich kupovali či predávali. Nie sú výsledkom výrobnej činnosti, sú to dary prírody. Sú to napríklad voda, vzduch, slnečné žiarenie, lesné plody a pod. V súčasnosti je však potrebné dbať o životné prostredie, pretože jeho neustále poškodzovanie vedie k tomu, že aj voľné statky sa čoskoro stanú vzácnymi. Voľné statky zväčša nemajú konkrétneho vlastníka.

b) vzácne statky /ekonomické/ - statky, ktoré vznikajú výrobnou činnosťou. Sú v obmedzenom množstve, pretože nedostatok výrobných zdrojov neumožňuje vyrábať všetko, čo by ľudia chceli. Tieto statky zvyčajne patria určitému človeku alebo skupine ľudí.

 

 

2. podľa účelu použitia:

a) spotrebné statky – uspokojujú potreby ľudí priamo, napr., potraviny, šatstvo, rádio, televízor a pod. Teda bezprostredne slúžia na uspokojovanie potrieb ľudí.

b) kapitálovéstatky /investičné alebo výrobné/ - uspokojujú potreby ľudí nepriamo. Znamená to, že prostredníctvom nich sa vyrábajú spotrebné statky /napr. zariadenie na výrobu auta, stroje na výrobu látok a pod./.

 

 

 

SLUŽBY

 

Služby sú také činnosti, ktoré uspokojujú ľudské potreby svojím vlastným priebehom. Môžeme ich členiť na:

 

• vecné služby – ktoré súvisia s opravou a údržbou vecí /obuvi, televízora a pod./, so zabezpečovaním čistoty a hygieny /práčovne, čistiarne/ a s presunom osôb a tovaru /osobná a nákladná doprava/
• osobné služby – uspokojujú potreby ľudí priamo bez sprostredkovania pomocou vecí. Patria sem služby školstva, zdravotníctva, kultúry, rekreačné služby, holičstvo, kaderníctvo a pod.

 

Väčšinu statkov musí človek vyrobiť. Tým je daná ich ekonomická vzácnosť, keďže vyrobiť možno vždy len obmedzené množstvo statkov podľa zdrojov, ktoré máme k dispozícii. Ekonomické statky vznikajú premenou určitých zdrojov – vstupov do výroby vo výrobnom procese na užitočné produkty.

 

TOVAR

 

Tovarom označujeme také produkty /výrobky alebo služby/, alebo iné statky, ktoré sú určené na predaj a zákazníci ich môžu získať prostredníctvom trhu.

 

S pojmom peniaze sa každý človek stretáva denne. Či už ide o nákupy v obchodoch, platby na pošte, kúpu cestovného lístka, výplatu mzdy, štipendia a podobne. Peniaze tak plnia veľmi dôležitú úlohu v procese výmeny tovarov a služieb.

 

VÝVOJ PEŃAZÍ

 Prvé zmienky o peniazoch pochádzajú z antiky. Už Platón definoval peniaze ako niečo, čo uľahčuje výmenu tovaru medzi ľuďmi.

1. Naturálna výmena

Pred vznikom peňazí existovala naturálna výmena. Išlo o výmenu jedného tovaru za iný tovar, napríklad výmena motyky za rýľ.

2. Tovarové peniaze

Išlo o prvú formu peňazí, kde funkciu peňazí plnili jeden, dva či tri tovary, za ktoré sa vymieňali všetky ostatné tovary a služby. Najčastejšie išlo o vzácny tovar ako kožušiny plátno, dobytok či soľ. Na našom území to bolo plátno a od toho je odvodené aj slovo platiť. Takéto platidlá však samozrejme mali svoje nevýhody. Nedali sa rozmieňať, len veľmi ťažko sa skladovali a mali obmedzenú trvanlivosť. Najmä preto sa do pozornosti dostali drahé kovy ako zlato a striebro.

3. Drahé kovy

Predstavujú ďalšiu formu peňazí. Spravidla teda išlo o zlato a striebro. Tie sa pre svoju trvanlivosť, ľahkú deliteľnosť, skladovateľnosť a vysokú hodnotu v malom množstve postupne stali všeobecne platným výmenným prostriedkom.

Používanie vzácnych kovov síce zjednodušilo výmenu tovarov, ale takisto sa tu našlo niekoľko nedostatkov. Prvé mince sa vyrábali zo zlata a na dnešnú podobu pôsobia veľmi primitívne. Preto sa ľahko falšovali a najmä rýchlo sa opotrebovali. Na odstránenie týchto nedostatkov ľudia začali používať zlaté mince s prímesou rôznych kovov, čo však spôsobilo ich rýchle znehodnocovanie.
Ako postupoval vývoj ľudstva dopredu, tak sa ďalej zdokonaľovali aj peniaze.

4. Papierové peniaze

Predstavujú ďalší stupeň vo vývoji peňazí. Vznikli ako symboly – náhrada zlata v obehu. Najskôr mohli súčasne fungovať zlaté aj papierové peniaze. Neskôr zlato úplne nahradili papierové peniaze – bankovky.

SÚČASNÉ FORMY PEŇAZÍ

 

V súčasnosti sa v každej modernej ekonomike vyskytujú 3 základné formy peňazí:

1. papierové peniaze – bankovky. V každej krajine ich emintuje – vydáva len centrálna (ceduľová alebo emisná) banka. U Nás je to Národná banka Slovenska (NBS). Ide o hotovostné peniaze.

2. drobné mince – podobne ako bankovky predstavujú hotovostné platidlo

3. depozitné – bankové peniaze - ide o bezhotovostné peniaze. Sú to vklady v bankách, ktoré možno kedykoľvek použiť na platby z účtu na účet (bezhotovostné platby) alebo ich výber v hotovosti.

  FUNKCIE PEŇAZÍ

 Peniaze plnia v ekonomike tieto funkcie:

1. sú prostriedkom výmeny – peniaze sprostredkúvajú a uľahčujú výmenu tovarov a služieb.

2. sú zúčtovacou jednotkou – pomocou peňazí sa vyjadruje cena vymieňaných tovarov, vyjadrujú sa pohľadávky a záväzky jednotlivých subjektov, výška mzdy a podobne. Hodnota tovaru vyjadrená pomocou peňazí je cena tovaru

3. sú nositeľom hodnôt – peniaze vo funkcii nositeľa hodnôt umožňujú prenášať hodnotu do budúcnosti, udržiavať kúpnu silu v čase. Peniaze sa hromadia ako jedna z foriem majetku. Túto funkciu plnia tým lepšie, čím je ich hodnota stabilnejšia. Túto funkciu môžu plniť aj iné statky ako šperky, umelecké predmety a nehnuteľnosti.

 

 

Výroba – výrobná činnosť,je činnnosť, pri ktorej sa pretvárajú výrobné vstupy – inputy (materiál, suroviny) na výrobné výstupy - outputy (výrobky). Výroba sa považuje za cieľavedomú činnosť.

 

Základné ciele výroby:

1. Kvantitatívne ciele výroby – cieľom výroby je zhotoviť konkrétne výrobky v konkrétnom množstve – objeme /kvantite/.
2. Kvalitatívne ciele výroby – ich účelom je zhotoviť konkrétne výrobky v požadovanej kvalite.

 

Členenie výroby:

 

Výrobu možno členiť z rôznych hľadísk:

 

• Podľa výrobného programu:

• Základná výroba – výrobky, ktoré predstavujú hlavný výrobný program podniku
• Doplnková výroba – výrobky, ktoré  súvisia so špecializáciou výrobného programu
• Pridružená výroba – výstupom sú výrobky, ktoré nesúvisia so špecializáciou podniku,

 

• Podľa vzťahu k výrobnému procesu:

1. Hlavná výroba – ide o operácie vykonávané na zhotovovaní základného výrobku
2. Pomocná výroba – ide o výrobu výrobkov bezprostredne potrebných na zabezpečenie chodu hlavného výrobného procesu.
3. Vedľajšia výroba – ide o výrobu rôznych druhov energií potrebných v hlavnej a pomocnej výrobe, napríklad elektrickej energie, stlačeného vzduchu, tepla a podobne.

 

• Podľa spojitosti:

1. Spojitá (kontinuálna) výroba – výroba prebieha bez časového prerušenia, elektr.energ.
2. Nespojitá (diskontinuálna) - časovými prestávkami vo výrobnom procese

 

• Podľa hromadnosti:

1. Kusová výroba – zhotovuje sa z každého druhu výrobku iba jeden kus – na zákazku.
2. Sériová výroba – striedajú  sa jednotlivé druhy výroby – výrobky sa zhotovujú v dávkach - sériách.
3. Hromadná výroba – výroba, pri ktorej sa vyrába jeden alebo malý počet druhov vo veľkom množstve.

 

• Podľa fáz:

1. Predhotovujúca fáza výroby – určitým spôsobom pripravuje východiskový materiál pre konkrétnu zhotovujúcu fázu
2. Zhotovujúca fáza výroby – z upraveného materiálu sa vyrába konkrétny výrobok alebo časť výrobu.
3. Dohotovujúca fáza výroby – výsledkom je konečná podoba výrobu – výrobok sa dohotovuje, napríklad dostáva povrchovú úpravu, kompletizuje sa a podobne.

 

 

• Podľa stupňa zložitosti: 

1. Jednoduchá výroba – vyrábajú sa jednoduché výrobky z jedného kusa materiálu, napríklad tehly, ihly a podobne,
2. Zložitá výroba – vyrábajú za zložité výrobky z mnohých častí, napríklad autá.

 

 

• Podľa úrovne použitej výrobnej techniky: 

1. ručná výroba
2. strojová výroba
3. aparatúrna výroba
4. automatizovaná výroba

 

 

 

 

 

Trh a trhový mechanizmus

Trh, typy trhov

Trhový mechanizmus

Proces tvorby dopytu

Proces tvorby ponuky

Konkurencia

 

Trh – miesto, kde sa uskutočňuje kúpa a predaj najrôznejších výrobkov. Priestor, kde si jednotlivé ekonomické subjekty /predajcovia a kupujúci/ vymieňajú výsledky svojej činnosti.

 

Trh je miesto, kde dochádza k výmene tovarov a služieb medzi jednotlivými trhovými subjektami.

 

Trhové subjekty

 Rozoznávame 4 základné trhové subjekty, ktoré pôsobia na trhu:

1. Domácnosti 
2. Podniky 
3. Štát 
4. Zahraničie  

 

Typy trhov

Z územného hľadiska trhy členíme na:

• Miestny trh –ide o kúpu a predaj na určitom mieste, Charakteristická je preň ponuka miestnych, regionálnych špecialít, ktorá závisí od miestnych prírodných podmienok.
• Národný trh – vznikol spojením niekoľkých miestnych trhov. Tento trh nazývame aj vnútorný trh. Je to trh v rámci určitého štátu, napr. trh Slovenskej republiky.
• Medzinárodný trh – je prepojením vnútorných trhov niekoľkých krajín. Ako príklad môžeme uviesť trh krajín Vyšehradskej štvorky, kde patrí Slovenská republika, Maďarsko, Česko a Poľsko.
• Svetový trh – predstavuje objem kúpy a predajov medzi všetkými krajinami svet v určitom období. Predstavuje najvyšší stupeň trhu.

 

 

Z vecného hľadiska členíme trhy na:

• Trh tovarov a služieb – trh, kde sa predávajú a nakupujú statky a služby konečnej spotreby.

• Trh výrobných faktorov – trh kde sa predávajú výrobné faktory – práca, pôda, kapitál.

• Finančný trh – trh, na ktorom sa sústreďujú peňažné prostriedky, resp. finančný kapitál.

Tento trh sa delí na peňažný trh , kapitálový trh, devízový trh, trh drahých kovov a poistný trh. Špecifickým trhom je burza. Burza je špecifická vysoko organizovaná forma trhu, na ktorom sa obchoduje s tovarmi, cennými papiermi, devízami, valutami, poistkami a podobne.

 

Z kvantitatívneho hľadiska členíme trhy na:

• Čiastkový trh – trh, kde sa predáva a kupuje len jeden druh tovaru napríklad cukor, alebo trh hovädzieho dobytka a podobne.
• Agregátny trh – trh všetkých tovarov a služieb.

 

TRHOVÝ MECHANIZMUS - je súhrn vzťahov a procesov medzi jednotlivými hospodárskymi subjektami, ktoré vznikajú pri kúpe a predaji tovarov, služieb alebo výrobných faktorov (práca, pôda, kapitál).

Trhový mechanizmus funguje samočinne za pomoci dopytu, ponuky a pôsobenia cien. Je tvorený tromi druhmi procesov:

 

1. procesom tvorby dopytu
2. procesom tvorby ponuky
3. procesom tvorby rovnovážnej ceny.

 

TRH je miesto, kde sa stretávajú kupujúci (dopyt) a predávajúci (ponuka), aby sa dohodli na kúpe a predaji (výmene tovaru) určitého tovaru alebo služby za určitú cenu.

 

TRH je miesto, kde dochádza k výmene tovarov a služieb medzi jednotlivými trhovými subjektami.

 

 

 

Trh plní tieto 3 funkcie:

 

1. trh poskytuje informácie o potrebách, záujmoch a preferenciách spotrebiteľov, o cene, výrobných možnostiach a podobne,
2. poskytuje podnety pre správanie výrobcov a spotrebiteľov, aby používali vo výrobe efektívne výrobné metódy, aby optimálne využívali vzácne ekonomické zdroje, minimalizovali výrobné náklady a podobne.
3. rozdeľuje dôchodky medzi vlastníkov výrobných faktorov – podľa podielu výrobných faktorov na vytváraní produktu sa určujú dôchodky prislúchajúce jednotlivým výrobným faktorom.

 

 

SUBJEKTY TRHU:

 

Všetky subjekty trhu možno z hľadiska ich postavenia a úloh rozdeliť do troch veľkých skupín:

 

1. spotrebitelia (jednotlivci, domácnosti) - na trhoch spotrebných tovarov sú kupujúcimi (nakupujú potraviny, autá, byty a i.) a na trhoch výrobných faktorov vystupujú ako predávajúci (ponúkajú svoju prácu, úspory či pôdu pre podniky)
2. podniky – na trhu spotrebných tovarov vystupujú ako predávajúci a na trhoch výrobných faktorov ako predávajúci
3. štát – je špecifickým subjektom trhu, vystupuje ako kupujúci i predávajúci. Jeho hlavnou úlohou je vytvárať podmienky pre fungovanie trhu a v prípade zlyhávaniu trhového mechanizmu korigovať nepriaznivé dopady na ekonomiku.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ľudia uspokojujú svoje potreby prostredníctvom trhu. Rozhodujú sa, čo a v akých množstvách nakúpia a spotrebujú. Z bežného života vieme, že ľudia nakupujú množstvo tovaru v závislosti od jeho ceny. Platí, že čím je tovar drahší (má vyššiu cenu), tým ho ľudia budú kupovať menej. Naopak, ak cena tovaru poklesne, tovar je lacnejší (t.j. jeho cena je nižšia), tým viac ho ľudia budú kupovať.

 

DOPYT tvorí súhrn relatívne samostatných rozhodnutí spotrebiteľov o požadovanom množstve a kvalite v závislosti od cien.

DOPYT je množstvo tovaru, ktoré sú kupujúci ochotní kúpiť za určitú cenu.

 

 

KRIVKA DOPYTU:

 

Grafické znázornenie dopytu nazývame krivka dopytu. Označujeme ju D (z angl. demond). Krivka dopytu vyjadruje vzťah medzi trhovou cenou a požadovaným množstvom tovaru.

Množstvo a cena sú v nepriamom vzťahu. Platí, že ak rastie cena tovaru, považované množstvo tovaru klesá a naopak ak poklesne cena tovaru, požadované množstvo tovaru rastie.

 

 

 

Výška dopytu závisí od:

 

• ceny daného tovaru – je rozhodujúca pre určenie množstva nakupovaného tovaru,
• príjmu domácnosti – veľkosť príjmu jednoznačne ovplyvňuje spotrebu domácnosti. Rast príjmu zvýši nakupované množstvo tovaru a zníženie príjmu zase spotrebu zníži.
• rozsahu trhu alebo počtu domácnosti – zvýšenie domácnosti či spotrebiteľov trhu zvýši množstvo nakupovaných tovarov,
• cena a dostupnosť iných tovarov – komplementárne tovary (doplňujúce sa tovary, napr. auto – benzín) - ak zdražie benzín, zníži sa množstvo nakupovaných áut, substitučné tovary (vzájomne nahraditeľné, napr. pomaranče-mandarínky) - vyššia cena mandariniek núti spotrebiteľa kúpiť si pomaranče. Čím je viac lacnejších substitútov, tým menšie bude požadované množstvo pôvodného tovaru .
• záujmy, záľuby a preferencie spotrebiteľov – dopyt ovplyvňuje aj to, aké majú spotrebitelia záľuby a záujmy, ktorú značku a ktorého výrobcu uprednostńujú,
• ostatné faktory – tu patria napríklad klimatické podmienky.

 

PROCES TVORBY PONUKY:

 

Druhou stránkou trhového mechanizmu je ponuka. Na trh vstupuje veľké množstvo výrobcov – podnikateľov a firiem, ktorí sa relatívne nezávisle od seba rozhodujú, čo budú vyrábať a v akom množstve. Výrobcovia v tomto prípade vystupujú ako predávajúci a súhrn ich výrobkov tvorí ponuku.

 

 

PONUKA je množstvo tovarov, ktoré výrobcovia dodávajú na trh pri určitej cene.

 

Ponuka vyjadruje vzájomnú závislosť medzi dvoma premennými:

• cenou,
• ponúkaným množstvom.

 

Grafické znázornenie ponuky nazývame krivka ponuky, ktorá má takýto priebeh:

 

 

Krivka ponuky S (z angl. supply) vyjadruje vzťah medzi trhovou cenou a ponúkaným množstvom tovaru. Množstvo a cena sú v priamom vzťahu. Ak rastie cena tovaru, ponúkané množstvo tovaru stúpa a naopak, pokles ceny vyvolá pokles výroby.

 

Ponuku ovplyvňujú viaceré činitele:

 

• cena daného tovaru - výšku ceny ovplyvní veľkosť (súhrn) príjmov podniku,
• náklady výroby – náklady na menia vplyvom:
• technického pokroku, inovácií, zvýšenia produktivity práce sa znížia náklady a podnik bude vyrábať viac a lacnejšie,
• cien vstupov (surovín, investícií, miezd). Zvýšením vstupov sa výroba zdražuje a ponuka sa zníži. Poklesom cien vstupov podnik dokáže s rovnakými zdrojmi vyrobiť väčšie množstvo výrobkov, zvýšiť ponuku a dosiahnuť zisk.
• ceny alternatívnych výrobkov – ide o výrobky, ktoré výrobca môže vyrábať s danými zdrojmi,
• organizácia trhu,

• zmeny výrobných podmienok rôzneho druhu – napr. výkyvy počasia (ovplyvňuje hlavne ponuku poľnohospodárskej výroby), výška daní a pod.,

• nové trhové príležitosti,

• počet predávajúcich

 

 

Trhový mechanizmus môže efektívne fungovať len v podmienkach konkurencie.

Výrobcovia majú záujem predať vyrobený tovar čo najvýhodnejšie a spotrebitelia sa snažia kúpiť čo najlacnejšie, aby mohli uspokojiť čo najviac svojich potrieb. Ich záujmy sú protichodné, ale u oboch je snaha dosiahnuť maximálnu výhodu.

 

Pod konkurenciou rozumieme stretávanie sa rôznych subjektov na trhu, kde každý z nich chce realizovať svoje rôzne ekonomické záujmy.

 

 

Trhová konkurencia môže mať niekoľko podôb:

 

Konkurencia podľa subjektov trhu:

• konkurencia na strane dopytu – je konkurencia medzi spotrebiteľmi. Každý spotrebiteľ chce nakúpiť čo najlacnejšie, pričom nehľadí na záujmy a potreby ostatných spotrebiteľov. Najviac sa to prejavuje vtedy, keď dopyt prevyšuje ponuku a na trhu je nedostatok tovarov. Spotrebitelia sa usilujú za každú cenu získať nedostatkový tovar. Vzniká konkurencia (súťaž) medzi spotrebiteľmi, čo výrobcovia využívajú na zvýšenie cien.
• konkurencia na strane ponuky - každý výrobca sa snaží predať čo najviac a čo najvýhodnejšie. Snaží sa dosiahnuť čo najvyšší zisk a to na úkor ostatných výrobcov – konkurentov a posilniť si svoju pozíciu na trhu. Najostrejšie sa konkurencia prejavuje v situácii, keď ponuka prevyšuje dopyt a na trhu je prebytok tovarov.

 

Konkurencia podľa formy prejavu:

• cenová konkurencia – spočíva v tom, že výrobca sa na určitý čas vzdá časti zisku (dobrovoľne zníži cenu tovaru). Dúfa, že konkurencia nebude schopná prispôsobiť sa týmto nízkym cenám. Usiluje sa tak ovládnuť trh a prilákať čo najväčší počet spotrebiteľov.
• necenová konkurencia – výrobca sa snaží získať zákazníkov inými metódami ako je cena. Napríklad rastom kvality svojich výrobkov, reklamou, službami, kvalitným servisom, príťažlivým dizajnom svojich výrobkov, obalom, a pod.

 

Konkurencia podľa trhových podmienok:

• dokonalá konkurencia – predstavuje teoretickú abstrakciu, ideálny stav trhovej ekonomiky, ktorý v reálnom prostredí nikdy nenastane. Dokonalá konkurencia je taká situácia na trhu, pri ktorej žiadny účastník trhu nemá výlučný vplyv na trhovú cenu. Predpokladom dokonalej konkurencie sú úplne rovnaké podmienky pre všetky subjekty trhu.
• nedokonalá konkurencia - stretávame sa s ňou v reálnom živote a môže mať viacero foriem:
• monopolistická konkurencia,
• oligopol,
• absolútny monopol.

 

Monopolistická konkurencia – nastáva vtedy, ak veľký počet výrobcov vyrába rôznorodý výrobok, ktorý sa odlišuje od ostatných výrobkov svojimi úžitkovými vlastnosťami. Spotrebitelia uprednostňujú výrobky jedného podniku pred ostatnými. Vstup a výstup výrobcov na trh je voľný, jednoduchý.

Oligopol – na trhu pôsobí niekoľko veľkých výrobcov, ktorí majú veľkú ekonomickú silu a bránia tak konkurencii vstúpiť na trh (napr. výrobcovia áut).

Monopol – na trhu je len jeden výrobca, ktorý ovláda celý trh (napr. plyn – SPP). Výrobca si teda môže určovať monopolné ceny, ktoré mu prinášajú monopolne vysoký zisk.

 

 

Právne formy podnikania

Podnikanie

Podnikateľská činnosť

Typológia podnikov

Podnik jednotlivca

Právne formy podnikania

Obchodné spoločnosti

Vznik a zánik obchodných spoločností

Podnikateľský plán

 

Podnikanie zákon vymedzuje  ako sústavnú činnosť, uskutočňovanú podnikateľom vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, s cieľom dosiahnuť zisk.

 

Základné právne normy, ktoré upravujú podnikanie v Slovenskej republike sú:

• Obchodný zákonník (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) – upravuje postavenie podnikateľa, záväzkové vzťahy, ktoré s podnikaním súvisia, napr. hospodársku súťaž, účtovníctvo podnikateľov a obchodný register.
• Živnostenský zákon (zákon č. 455/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) – upravuje podmienky živnostenského podnikania a kontrolu ich dodržiavania.
• Občiansky zákonník (zákon č. 401964 Zb. v znení neskorších predpisov) – upravuje vzťahy občanov s podnikateľskými subjektami.

 

 

 

Podnikanie si vyžaduje odpovedať na niekoľko otázok:

1. V čom chceme podnikať?

2. Ako podnikať, akú organizačno-právnu formu si zvoliť?

3. Či máme potrebný kapitál, a ako ho získať?

 

Za podnikanie sa považuje:

• Sústavná zárobková činnosť, príležitostná zárobková činnosť nie je podnikaním,
• Samostatnosť pri rozhodovaní o činnosti podniku, za podnikanie sa preto nepovažuje taká činnosť, o ktorej rozhoduje niekto iný,
• Podnikanie vo vlastnom mene znamená, že podnikateľ uskutočňuje podnikanie pod svojím obchodným menom – firmou (názvom podniku),
• Podnikanie na vlastnú zodpovednosť znamená, že zodpovednosť za dosiahnuté výsledky (stratu alebo zisk) nesie sám podnikateľ.

 

Základné znaky podnikania:

• produkt – výrobok alebo služba, ktorú ponúka podnikateľ
• zisk – podnikateľ sa snaží výrobok alebo službu predať
• zodpovednosť – podnikateľa za činnosť, ktorú uskutočňuje
• kontinuita – teda nepretržitosť podnikania

 

 

 

Podnikateľská činnosť

 

 

Pod podnikateľskou činnosťou rozumieme sústavnú činnosť, ktorá sa vykonáva za účelom dosiahnutia zisku.

 

Podnikať na Slovensku môžu fyzické aj právnické osoby (občania aj organizácie), ktoré sa tak stávajú subjektami podnikania.

 

Fyzickou osobou je každý človek ako prirodzený nositeľ práv a povinností. Spôsobilosť (schopnosť) fyzickej osoby mať práva a povinnosti vzniká narodením a zaniká smrťou. Už od narodenia môže človek napríklad dediť, byť obdarovaný a podobne. Spôsobilosť na právne úkony – teda spôsobilosť svojimi právnymi úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti (aj podnikať) vzniká však až dovŕšením plnoletosti – 18 rokov. Spôsobilosť fyzickej osoby na právne úkony môže obmedziť výlučne rozhodnutie súdu.

 

Právnickou osobou je každý subjekt, ktorá má práva a povinnosti a nie je fyzickou osobou. Chápe sa ňou útvar, ktorý vytvorili ľudia v rôznej právnej forme – organizácie. Právnická osoba vzniká dňom, ku ktorému je zapísaná do obchodného alebo iného zákonom určeného registra. Spôsobilosť na práva a povinnosti a spôsobilosť na právne úkony nadobúda právnická osoba dňom svojho vzniku.

 

Podnikateľom podľa Obchodného zákonníka je:

• osoba zapísaná v Obchodnom registri,
• osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia,
• osoba, ktorá podniká na základe iného než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov,
• fyzická osoba, ktorá vykonáva poľnohospodársku výrobu a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu,

 

V Slovenskej republike sa podnikateľom môže teda stať každý občan, ktorá má záujem o podnikanie, dosiahol vek 18 rokov a je spôsobilý na právne úkony a je bezúhonný. V skutočnosti však nie každý človek má na podnikanie požadované predpoklady. Úspešný podnikateľ musí mať potrebné osobné vlastnosti (pracovitosť, vytrvalosť v práci, schopnosť prekonávať prekážky, čestnosť, schopnosť rozhodovať sa, organizačné schopnosti...) a tiež potrebné vedomosti a skúsenosti.

 

Charakteristické znaky podnikateľa:

• právny subjekt – vstupuje do právnych vzťahov vo vlastnom mene,
• vykonáva činnosť samostatne,
• nesie podnikateľské riziko,
• hospodári s majetkom,
• podniká na vlastný účet
• základným cieľom podnikateľa je dosahovanie zisku.

 

Každé podnikanie je spojené s určitým rizikom neúspechu, ktoré je potrebné vopred odhadnúť a správne mu čeliť. Podnikanie teda vyžaduje schopnosť predvídať ekonomické súvislosti – napríklad rôzne situácie na trhu) a prispôsobovať im svoje správanie, aby riziko bolo čo najmenšie.

 

 

Základným článkom ekonomickej činnosti, ktorý vyrába výrobky a poskytuje služby je podnik.

 Podnik je samostatný ekonomicko-právny subjekt, ktorý využíva výrobné činitele na výrobu výrobkov a poskytovanie služieb.

 

Obchodný zákonník definuje podnik ako súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. Hmotnými zložkami podnikania rozumieme všetky veci (fyzický kapitál) a majetkové práva, ktorými podnik disponuje. Pre činnosť podniku sú dôležité aj nehmotné zložky podnikania. K ním patrí obchodné meno, povesť podniku či postavanie na trhu. Osobnou zložkou podnikania je štruktúra a kvalifikácia pracovníkov.

 

Funkcie podniku

• Ekonomická funkcia
  • Mimoekonomická funkcia 

 

•  Základné znaky podniku

• Ekonomická
• Právna  subjektivita

 

Členenie podnikov

 1. podľa veľkosti podnikov

• malé (do 50 zamestnancov)
• stredné (od 51 do 500 zamestnancov)
• veľké (nad 501 zamestnancov)

 

 

2. podľa predmetu činnosti

• výrobné podniky – tu patria priemyselné podniky, stavebné podniky, poľnohospodárske a lesnícke podniky,
• podniky služieb – tu patria dopravné podniky, podniky cestovného ruchu, obchodné podniky, kultúrno-vzdelávacie podniky, finančné podniky a ostatné podniky služieb.

 

3. podľa formy vlastníctva

• štátne podniky – štátny podnik je právnickou osobou, t.j. vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesie zároveň zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Majetok, s ktorým hospodári je v štátnom vlastníctve. Zo zisku uhrádza prednostne dane, zvyšok využíva prídelom do podnikateľských fondov. Na čele štátneho podniku stojí riaditeľ, ktorého menuje a odvoláva zakladateľ. Ďalším orgánom podniku je dozorná rada, ktorá plní kontrolnú funkciu.
• družstevné podniky – družstvo je dobrovoľným združením členov na účely podnikania alebo zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov. Typy družstiev – poľnohospodárske, spotrebné, výrobné či bytové družstvo. Družstvo je právnickou osobou, zapisuje sa do obchodného registra. Záležitosti družstva riadia členovia prostredníctvom členskej schôdze a voleným orgánom družstva v súlade s právnymi predpismi a stanovami družstva.
• súkromné podniky – sú založené s cieľom dosahovať zisk. Jedným zo základov trhovej ekonomiky je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Rozhodovanie súkromných podnikov je výlučne rozhodovanie sa na základe signálov trhu. Štát len určuje právny rámec, na základe ktorého sa súkromné podniky riadia. Súkromné podniky sa členia na:
  • podniky jednotlivcov - vlastníkom podniku je jednotlivec (fyzická osoba), ktorý sám rozhoduje o činnosti a záležitostiach podniku a zodpovedá za porušenie záväzkov a prípadné straty,
  • spoločnosti – ide o združenie dvoch a viacerých spoločníkov s cieľom vykonávať podnikateľskú činnosť a dosahovať zisk. Tieto spoločnosti sa členia na osobné a kapitálové.
• zmiešané podniky – ide zvyčajne o kombináciu súkromného a štátneho vlastníctva.

 

4. podľa vzťahu podnikov ku štátnemu rozpočtu

• podniky s výlučne alebo prevažne podnikateľskou činnosťou
• podniky pre špeciálne úlohy – napríklad úsek obrany, bezpečnosti,
• verejnoprospešné podniky
  • rozpočtové organizácie – majú len nepatrné vlastné príjmy a v plnej miere závisia od prostriedkov, ktoré dostávajú z príslušného rozpočtu,
  • príspevkové organizácie – majú vlastné príjmy, ktoré im nestačia na plnenie ich úloh a sú odkázané na príspevok z príslušného rozpočtu.

 

 

Rozhodujúcou formou podnikania jednotlivca u nás je živnosť, ktorá je upravená živnostenským zákonom (zákon č. 455/1991 Zb.).

Živnosť

Živnosť je sústavná činnosť vykonávaná samostatne vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom dosiahnutia zisku. Živnostenské oprávnenie – všeobecné podmienky:

• Fyzické aj právnické osoby pokiaľ splnia podmienky živnostenského zákona
• Vek – ku dňu vzniku živnostenského oprávnenia 18 rokov
• Spôsobilosť na právne úkony
• bezúhonnosť
• Podnikateľ nesie celé riziko, neobmedzene ručí za záväzky svojej firmy, teda okrem vloženého majetku aj celým svojim súkromným majetkom
• Živnostenský zákonník č. 455/1991

 

 Typy živností

1. ohlasovacie živnosti – vykonávané na základe ohlásenia. Živnostenské oprávnenie vzniká dňom ohlásenia živnosti. Živnostníkovi sa doručí živnostenský list. Môže ísť o živnosti:
   • – remeselné – odborná spôsobilosť je získaná vyučením v odbore a praxou, napr. zámočníctvo, brúsenie skla, …
   • – viazané – odborná spôsobilosť je stanovená pri každej živnosti osobitne, napr. tlakové zariadenia, meradlá, informatika, …
   • – voľné – odborná spôsobilosť nie je stanovená. Sú to všetky ostatné podnikateľské činnosti, ktoré nie sú vylúčené zo živnostenského zákona.
2. koncesované živnosti – vykonávané len na základe koncesie. Záujemca musí žiadať o povolenie. Oprávnenie vykonávať živnosť vzniká dňom doručenia koncesnej listiny. (napr. taxi služba, predaj zbraní…) Oprávnenie vykonávať živnosť vzniká doručením koncesnej listiny. Je to napr. nákup, predaj a požičiavanie zbraní, pohrebná služba, obchod so starožitnosťami, prevádzkovanie CK, taxislužba.

Podľa predmetu činnosti rozlišuje živnosti obchodné, výrobné a poskytujúce služby.

Zánik živnostenského oprávnenia

Živnostenské oprávnenie zaniká:

• smrťou podnikateľa, ak nepokračujú v živnosti dedičia
• uplynutím doby, na ktorú bol živnostenský list alebo koncesná listina vydané
• rozhodnutím živnostenského úradu

Výhody a nevýhody živnosti

Výhody podniku jednotlivca:

• potreba pomerne malého kapitálu
• podnikateľ sa môže rýchlo rozhodovať, nikomu nie je zodpovedný, nepotrebuje súhlas iného
• môže využiť momentálnu situáciu na trhu
• nemusí sa s nikým deliť o zisk
• silná motivácia

Nevýhody živnostenského podnikania:

• ručí celým svojím majetkom
• výška kapitálu je spravidla malá
• možnosť získať len pomerne malý úver
• ťažkosti s riadením (podnikateľ musí vykonávať všetky funkcie manažmentu)
• neprekonateľné časové povinnosť

 

 

 

Podľa Obchodného zákonníka možno na Slovensku založiť štyri typy obchodných spoločností: 

• verejnú obchodnú spoločnosť,
• komanditnú spoločnosť,
• spoločnosť s ručením obmedzeným,
• akciovú spoločnosť.

 

Obchodná spoločnosť je združenie dvoch alebo viacerých podnikateľov /aj právnických osôb/, ktorí sa dohodnú, že budú vykonávať podnikateľskú činnosť pod spoločným názvom. Spoločnosť sa zakladá spoločenskou zmluvou, ktorú musia podpísať všetci zakladatelia. Obsahuje všetky práva a povinnosti jednotlivých spoločníkov. Obchodné spoločnosti sa zapisujú do obchodného registra.

Obchodné spoločnosti za delia na osobné spoločnosti a kapitálové spoločnosti. K osobným obchodným spoločnostiam patrí verejná obchodná spoločnosť a komanditná spoločnosť. Ku kapitálovým obchodným spoločnostiam patrí akciová spoločnosť a spoločnosť s ručením obmedzeným.

Charakteristickým znakom osobných spoločností je, že zákon im nepredpisuje povinnosť vytvárania základného imania a ani riadiacich orgánov. Každý spoločník má právo podieľať sa na riadení spoločnosti, ale určuje sa, kto z nich je štatutárnym orgánom.

 

 

VEREJNÁ OBCHODNÁ SPOLOČNOSŤ (v. o. s.)

 

Verejnou obchodnou spoločnosťou je spoločnosť, v ktorej aspoň dve osoby podnikajú pod spoločným obchodným menom a ručia za záväzky spoločnosti spoločne a nerozdielne celým svojím majetkom.

 

Založenie v.o.s. – verejnú obchodnú spoločnosť môžu založiť fyzické aj právnické osoby. Založením rozumieme podpísanie spoločenskej zmluvy, ktorá obsahuje všetky práva a povinnosti spoločníkov.

Spoločenská zmluva musí obsahovať tieto náležitosti:

 obchodné meno (obchodný názov) a sídlo spoločnosti,

• mená a bydliská spoločníkov /ak ide o fyzické osoby/ alebo názov a sídlo /ak ide o právnické osoby/,
• predmet podnikania spoločnosti.

 

 Vznik v.o.s. – Spoločnosť je právnickou osobou a preto vzniká zápisom do obchodného registra. Návrh na zápis do obchodného registra podpisujú všetci spoločníci a preto ich podpisy musia byť notársky overené.

 

Štatutárny orgán – štatutárnym orgánom je každý zo spoločníkov. Ak sú na konanie v mene spoločnosti poverení iba niektorí spoločníci, resp. jeden, potom len títo /len ten/ sú štatutárnym orgánom.

 

Ručenie spoločníkov a spoločnosti - Verejná obchodná spoločnosť zodpovedá za svoje záväzky celým svojím majetkom, spoločníci ručia za záväzky spoločnosti celým svojím majetkom spoločne a nerozdielne.

 Zrušenie spoločnosti – spoločnosť môže byť zrušená likvidáciou alebo bez likvidácie.

Spoločnosť sa zrušuje z nasledujúcich dôvodov:

 

• ak bola spoločenská zmluva uzavretá na dobu neurčitú – výpoveďou spoločníka,
• rozhodnutím súdu,
• smrťou jedného zo spoločníkov, ak v spoločnosti nezostávajú aspoň dvaja ďalší spoločníci,
• zánikom právnickej osoby, ktorá je spoločníkom,
• vyhlásením konkurzu na majetok niektorého zo spoločníkov a podobne.

 

Zánik spoločnosti – verejná obchodná spoločnosť zaniká vymazaním z obchodného registra.

 

 

KOMANDITNÁ SPOLOČNOSŤ (k.s.)

 

Komanditná spoločnosť je spoločnosť, v ktorej jeden alebo viac spoločníkov ručí za záväzky spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri /komandisti/ a jeden alebo viac spoločníkov ručí celým svojím majetkom /komplementári/.

 

Komanditnú spoločnosť teda tvoria dva typy spoločníkov komandisti a komplementári. Ich práva a povinnosti sú rozdielne.

 

Založenie spoločnosti – komanditná spoločnosť sa zakladá spoločenskou zmluvou, ktorá musí obsahovať tieto náležitosti:

 

• obchodné meno a sídlo spoločnosti,
• určenie spoločníkov uvedením názvu a sídla právnickej osoby alebo mena a bydliska fyzickej osoby,
• predmet podnikania spoločnosti,
• určenie, ktorí zo spoločníkov sú komplementári a ktorí komandisti,
• výšku vkladu každého komandistu.

 

Vznik k.s. - komanditná spoločnosť vzniká zápisom do obchodného registra. Návrh na zápis do obchodného registra podpisujú všetci spoločníci a prikladá sa k nemu aj spoločenská zmluva.

 

Komanditista je povinný vložiť do spoločnosti vklad vo výške určenej spoločenskou zmluvou, najmenej však vo výške 250 eur. Vklad je povinný splatiť v lehote určenej spoločenskou zmluvou, inak bez zbytočného odkladu po vzniku spoločnosti, prípadne po vzniku svojej účasti v spoločnosti.
Rozdelenie zisku na časť pripadajúcu komanditistom a časť pripadajúcu komplementárom sa určí pomerom určeným v spoločenskej zmluve, inak sa zisk medzi nich delí na polovicu.
Ak zo spoločenskej zmluvy nevyplýva niečo iné, rozdelia si komplementári časť zisku na nich pripadajúcu rovným dielom a komanditisti podľa výšky splatených vkladov. 

 

Štatutárny orgán – štatutárnym orgánom spoločnosti sú komplementári.

 

Zrušenie spoločnosti

Smrť komanditistu alebo strata alebo obmedzenie jeho spôsobilosti na právne úkony alebo vyhlásenie konkurzu na jeho majetok alebo zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku nie je dôvodom zrušenia spoločnosti

 

 

Zánik spoločnosti – spoločnosť zaniká výmazom z obchodného registra.

 

 

 

 

 

 

Vznik podniku – každý podnik vzniká podľa Obchodného zákonníka zápisom do obchodného registra, čím sa stáva právnickou osobou.

 Obchodný register – je verejný zoznam podnikov, do ktorého sa zapisujú zákonom stanovené údaje týkajúce sa podnikateľských organizácií. Obchodný register vedú okresné súdy pre podniky, ktoré majú sídlo v jeho obvode. Do obchodného registra sa zapisujú tieto údaje:

1. obchodné meno, sídlo právnickej osoby, sídlo fyzickej osoby, miesto podnikania
2. IČO
3. Predmet podnikania
4. Právna forma podniku
5. Štatutárne orgány
6. Meno prokuristu
7. Ďalšie skutočnosti určené zákonom.

 

Obchodný názov – jednotlivé podniky sa od seba navzájom odlišujú obchodným názvom. Zákon umožňuje vytvárať tri druhy obchodných názvov:

1. osobné obchodné názvy – skladajú sa z mena a priezviska podnikateľa a využívajú ho najmä živnostníci – napríklad Ján Kostrej, Michal Fiala a pod.,
2. vecné obchodné názvy – vyjadrujú predmet podnikateľskej činnosti.  – napríklad FARMÁCIA – lekáreň s.r.o. a podobne,
3. zmiešané obchodné názvy – ide o kombináciu predchádzajúcich dvoch názvov. ,napríklad Ján Kostrej – predaj nábytku.

 Súčasťou obchodných názvov podnikov je aj ich právna forma /a.s., spol. s r.o. a podobne/. Obchodný názov je dôležitým identifikačným znakom podnikov.

 Štatutárny orgán sú tí pracovníci, ktorí sú oprávnení konať menom podniku vo všetkých veciach. Štatutárnym orgánom  môže byť jednotlivec /napríklad riaditeľ/ alebo kolektív /napríklad predstavenstvo podniku, správna rada a podobne/. Ak je štatutárnym orgánom kolektív, v jeho mene vystupuje poverený člen kolektívu – napríklad predseda predstavenstva. Každý podnik môže mať len jeden štatutárny orgán.

 

Zrušenie podniku

 Dôvody na zrušenie podniku môžu byť rôzne:

• uplynutie doby, na ktorú bol podnik založený,
• dosiahnutie účelu, na ktorý bol podnik založený,
• rozhodnutie podnikateľa o dobrovoľnom zrušení podniku,
• súdne rozhodnutie
• vzájomná dohoda spoločníkov,
• vyhlásenie konkurzu, alebo zamietnutie návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku.

 

Zrušenie podniku môže byť

1. bez likvidácie – ak ide o dobrovoľné zrušenie podniku a podnik
2. likvidáciou – pri nútenom zrušení podniku nastáva skutočná materiálna likvidácia.

 

 Zánik podniku

 Podnik zaniká vymazaním z obchodného registra alebo zánikom živnostenského oprávnenia.

 

 

 

Podnikateľský plán (iné názvy: obchodný plán, business plán, biznis plán, angl. business plan) je dokument, ktorý sprostredkováva prvý a najdôležitejší dojem o firme.

Podnikateľ ho vypracováva pre seba, pre úspešné uchytenie sa a presadenie sa na trhu, prípadne pre investorov a na získanie úveru.

 Podnikateľský plán je dokument, ktorý zachytáva dlhé obdobie, preto musíme pri jeho tvorbe zohľadňovať riziká, ktoré môžu byť odvetvové alebo ekonomické.

Význam podnikateľského plánu

• poskytuje všetky podstatné informácie o podniku, produkte, marketingových aktivitách, o výrobe, o personáli, o nákladoch, výnosoch, výsledku hospodárenia
• umožňuje vykonávať lepšie rozhodnutia v budúcnosti
• zabezpečiť kontrolu dosahovania stanovených cieľov
• má presvedčiť:
  • a) investorov (návratnosť vlož. investícií, ziskovosť podniku, prežitie, úspech podniku)
  • b) ľudí, ktorí požičiavajú peniaze (cash flow)
  • c) manažment firmy (použité metódy pri vypracovaní plánu, poloha prevádzky, určené ciele, cenotvorba, očakávaný výsledok hospodárenia...)

Využitie plánu

• pre prezentáciu podniku, v prípade potreby získania finančných prostriedkov, či už formou úveru alebo formou získania kapitálu od potencionálnych investorov
• podnikateľ ho vypracováva pre seba, pre úspešné presadenie sa na trhu (napríklad pred začatím podnikania)
• slúži ako nástroj kontroly po začatí prevádzky

Funkcie podnikateľského plánu

1. Budúcemu podnikateľovi má preukázať reálnosť alebo nereálnosť realizácie jeho zámeru, ak sa dodržia stanovené podmienky.

2. Podnikateľ získa informácie o potrebnej výške prevádzkového kapitálu, výške nákladov (výdavkov), výnosov (príjmov), efektívnosti podnikania a pod.

3. Je podkladom na získanie úveru alebo podpory z rôznych podporných programov, resp od tzv. tichého spoločníka.

4. Je nástrojom kontroly a riadenia podnikateľskej činnosti, či sa plnia zámery v podnikateľskom pláne a umožňuje analyzovať dôvody prípadných odchyliek.

Odporúčaná štruktúra

Mal by obsahovať predovšetkým predstavenie firmy (právna forma, účel založenia, pôvod kapitálu, organizačná a riadiaca štruktúra atď.), predstavenie predmetu činnosti firmy, definovanie trhu, na ktorom chce firma pôsobiť, finančné plány. Pri vypracovávaní podnikateľského plánu sa doporučuje využiť takúto štruktúru:

1. Zhrnutie
2. charakteristika podniku
3. charakteristika produktu ( výrobky a služby)
4. odvetvie a ekologizácia
5. marketing
6. výroba
7. riadenie podniku, ľudské zdroje
8. finančné údaje
9. prílohy - zvyšujú vierohodnosť plánu, obsahujú grafy, tabuľky , pomocné výpočty, opisy, schémy, mapky ap.

 

 

Výrobná činnosť podniku 

Výroba a podnik

Majetok podniku

Dlhodobý majetok

Obstaranie majetku

Opotrebenie majetku

Oceňovanie majetku

Odpisovanie majetku

Inventarizácia majetku

Krátkodobý majetok

Zásoby, členenie zásob

 

Základnou ľudskou činnosťou, prostredníctvom ktorej spoločnosť vytvára statky a služby na uspokojenie svojich potrieb sa nazýva výrobná činnosť.

 

V minulosti bola výroba skôr chápaná ako činnosť zameraná na produkciu remeselných výrobkov, pričom na ich výrobu sa používali jednoduchšie pracovné nástroje.

 

Zmenu pohľadu na výrobu priniesla v 2. polovici 18. storočia Priemyselná revolúcia. Tá so sebou priniesla niekoľko významných zmien ako napríklad prechod od manufaktúry k strojovej výrobe, zvyšovanie výroby, zisku a vývozu, migráciu obyvateľstva z dedín do miest, či vznik novej sociálnej triedy – robotníckej triedy a podobne.

Vo svete začali vznikať veľké továrne – výrobné podniky, ktoré sa orientujú na masovú či hromadnú výrobu.

 

 

Výrobný podnik je podnik, ktorého činnosť je zameraná na výrobu hmotných statkov priemyselného alebo spotrebného charakteru.

 

Výroba je činnosť, pri ktorej sa výrobné vstupy – INPUTY menia na výrobné výstupy – OUTPUTY.

 

Výrobnú činnosť môžeme charakterizovať ako:

 

• transformačný proces – výrobné vstupy sa transformujú, teda menia na výrobné výstupy – vecná stránka výroby,
• kombinačný proces – výroba je vždy kombináciou výrobných faktorov /práca, pôda, kapitál/ - organizačná stránka výroby,
• reprodukčný proces – výroba v podniku sa neustále opakuje. Ide o neustály kolobeh financovania, investovania, výroby a spotreby – hodnotová stránka výroby.

 

 

Každý výrobný podnik má:

 

• kvantitatívne ciele výroby – zamerané na výrobu dostatočného množstva výrobkov pre spotrebiteľov,
• kvalitatívne ciele výroby – ciele zamerané na produktivitu a hospodárnosť výrobnej činnosti.

 

Produktivita – PRINCÍP MAXIMA – s danými výrobnými vstupmi dosiahnuť maximálne výrobné výstupy

Hospodárnosť – PRINCÍP MINIMA - dané výrobné výstupy dosiahnuť s minimálnymi výrobnými vstupmi

 

 

 

Majetok podniku sú všetky veci, hmotné i nehmotné, ku ktorým má podnik vlastnícke právo (súkromné vlastníctvo) alebo ich má pridelené do správy (rozpočtové a príspevkové organizácie). Majetok tvoria výrobné priestory (budovy, stavby), výrobné zariadenia (stroje, inventár), kancelárska technika, zásoby, poznatky o výrobe atď.

 

Majetok podniku predstavujú prostriedky, ktoré podnik pri svojej činnosti obstaráva, používa, vytvára a vo vlastnom záujme účelne hospodári.

 

 

Členenie majetku:

 

Z hľadiska charakteru majetok členíme na:

 

1. hmotný majetok – napr. budova, počítač, stolička

2. nehmotný majetok – napr. softvér, licencia, patent

3. finančný majetok – peniaze v hotovosti, vklady na bankových účtoch

 

Z časového hľadiska majetok členíme na:

 

• Dlhodobý majetok:

 

1. dlhodobý hmotný majetok
2. dlhodobý nehmotný majetok
3. dlhodobý finančný majetok
4. dlhodobé pohľadávky

 

• Krátkodobý majetok:

 

1. zásoby
2. krátkodobé pohľadávky
3. krátkodobý finančný majetok

 

Dlhodobý majetok

Dlhodobý majetok je majetok, ktorý sa v podniku používa dlhšie ako jeden rok. Nemení svoju formu a postupne sa opotrebúva. Svoju hodnotu prenáša do hodnoty vyrábaných výrobkov alebo poskytovaných služieb postupne. Podnik ho obstaráva za účelom využitia pri podnikaní.

 

Dlhodobý hmotný majetok má hmotný charakter a dobu používania dlhšiu ako jeden rok.

 

Do dlhodobého hmotného majetku patria rôzne druhy majetku:

 

• stavby – sú dlhodobým hmotným majetkom bez ohľadu na vstupnú cenu. Ide napríklad o výrobné haly, sklady, cesty, ropovody, plynovody, podnikové byty a podobne,
• hmotné hnuteľné veci a súbory hnuteľných vecí – ich doba používania je dlhšia ako jeden rok a ich ocenenie je vyššie ako 1700 eur. Samostatné hnuteľné veci sú napríklad stroje, prístroje a zariadenia, dopravné prostriedky, výrobná linka a podobne. Môžu sem byť zaradené aj samostatné hnuteľné veci s cenou 1700 eur a menej, ak o tom podnik rozhodne vo vnútornom predpise,
• pestovateľské celky trvalých porastov – patria sem pestovateľské celky s dobou plodnosti dlhšou ako tri roky, bez ohľadu na vstupnú cenu – napríklad sady, kríky, vinice, chmeľnice a podobne.
• Základné stádo a ťažné zvieratá – sú dlhodobým hmotným majetkom bez ohľadu na vstupnú cenu, napríklad ošípané, hovädzí dobytok, dostihové kone a podobne,
• Otvárky nových lomov, pieskovní, technická rekultivácia, technické zhodnotenie a i. – ak nie sú súčasťou vstupnej ceny dlhodobého hmotného majetku, napr. kameňolom, prístupová komunikácia k čerpacej stanici a podobne,
• Pozemky – sú dlhodobým hmotným majetkom bez ohľadu na vstupnú cenu, napríklad poľnohospodársky pozemok, lesy, lúky a podobne,
• Umelecké diela (ak nie sú súčasťou stavieb), zbierky, predmety z drahých kovov – ak nie sú dlhodobým finančným majetkom, sú dlhodobým hmotným majetkom bez ohľadu na vstupnú cenu, napríklad obrazy, sochy, zbierky pamätných mincí a podobne.

 

 

Dlhodobý nehmotný majetok má nehmotný charakter, dobu používania dlhšiu ako jeden rok a vstupnú cenu vyššiu ako 2400 eur.

Do dlhodobého nehmotného majetku patria rôzne druhy majetku:

 

• Aktivované náklady na vývoj – sú to výsledky úspešne vykonaných vývojových prác – dizajn, výroba a skúšanie prototypov a modelov pred začatím výroby, technologické postupy, receptúry a podobne,
• Softvér – ide o počítačové programy a to kúpené samostatne, nie ako súčasť hardvéru, alebo vytvorené vlastnou činnosťou s cieľom obchodovať s nimi, alebo s cieľom používať ich v podniku,
• Oceniteľné práva – ide o výsledky tvorivej duševnej činnosti, ktoré boli obstarané za úhradu a to vynálezy, licencie, ochranné známky, autorské práva, know-how a podobne,
• Goodwill – predstavuje dobré meno podniku alebo výrobku na trhu – povesť, záruka kvality, spoľahlivosti, servis a podobne,
• Ostatný dlhodobý nehmotný majetok – ide o dlhodobý nehmotný majetok, ktorého ocenenie je 2400 eur a nižšie a doba použiteľnosti dlhšia ako jeden rok. Patrí tu napríklad nakúpený technologický postup s cenou napríklad 2000 eur.

 

 Dlhodobý finančný majetok má finančný charakter. Podnik ho nepoužíva na svoju prevádzku, ale vkladá do neho kapitál, s cieľom dosiahnuť finančný výnos. Doba držby alebo splatnosti je dlhšia ako jeden rok.

Do dlhodobého finančného majetku patria rôzne druhy majetku:

 

• Cenné papiere a podiely – patria tu napríklad akcie, obligácie, šeky, zmenky, podiely spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným a podobne,
• Dlhodobé pôžičky, ktoré podnik poskytol – majú dobu splatnosti dlhšiu ako jeden rok,
• Umelecké diela, zbierky, predmety z drahých kovov, pozemky obstarávané a účelom dlhodobého uloženia voľných peňažných prostriedkov – ide o majetok hmotného charakteru, podnik predpokladá, že jeho cena sa bude v budúcnosti zvyšovať, napríklad nákup pozemkov, umeleckých diel, zbierok, predmetov z drahých kovov a podobne.

 Dlhodobé pohľadávky predstavujú nárok podniku voči svojím dlžníkom na platby. Ich doba splatnosti je dlhšia ako jeden rok.

 

Spôsob, akým každý podnik získava dlhodobý majetok sa nazýva obstarávanie dlhodobého majetku,alebo tiež investičnou činnosťou.

 

 Spôsoby obstarania dlhodobého majetku: 

1. obstarávanie dlhodobého majetku kúpou – dodávateľským spôsobom

2. obstarávanie dlhodobého majetku vlastnou činnosťou

3. obstarávanie dlhodobého majetku bezplatným prevodom – darovaním

4. obstarávanie preradením z osobného užívania do podnikania

5. obstarávanie na základe zmluvy o kúpe najatej veci – finančný lízing

 

Obstarávanie dlhodobého majetku kúpou – dodávateľským spôsobom – je najčastejším spôsobom obstarávania dlhodobého majetku za úhradu, často sa označuje ako dodávateľský spôsob (dodávateľská forma).

Dlhodobý majetok možno obstarať: 

a) jednorázovo – naraz

b) postupne – náklady vznikajú postupne. Náklady, ktoré takto vznikajú od začiatku obstarávania až po zaradenie majetku do používania sa označujú ako nedokončené nehmotné a hmotné investície. Nedokončené nehmotné a hmotné investície sú všetky náklady súvisiace s obstaraním dlhodobého nehmotného a hmotného majetku od začiatku obstarávania do termínu jeho zaradenia do používania.

 

 Obstarávanie dlhodobého majetku je možné po dohode s dodávateľom hradiť aj formou preddavkov.Investícia sa stáva dlhodobým majetkom až po dokončení. Prevod investície z obstarania na dlhodobý majetok sa uskutočňuje formou uvedenia do používania. Pod uvedením do používania rozumieme zabezpečenie všetkých technických funkcií potrebných na používanie a zároveň splnenie všetkých právnych predpisov – bezpečnostných, ekologických i hygienických. Pri uvedení dlhodobého majetku do používania sa vystavuje protokol o zaradení dlhodobého majetku do používania.

 

Obstarávania dlhodobého majetku vlastnou činnosťou – niekedy je pre podnik výhodné, ak si nehmotný či hmotný dlhodobý majetok obstaráva vlastnou činnosťou (vo vlastnej réžii), napríklad ak si stavebná firma postaví novú budovu. Pri tomto spôsobe obstarania vznikajú v podniku rôzne náklady. Zaradenie dlhodobého majetku do používania vytvoreného vlastnou činnosťou sa nazýva aktivovanie dlhodobého majetku.

 

Obstarávanie dlhodobého majetku bezplatným prevodom – darovaním – podnik môže obstarať majetok:

 

• prevzatím od iných osôb,
• prevzatím od spoločníkov alebo členov ako dar – ak sa ním nezvyšuje hodnota základného imania.

 

Pri tomto spôsobe obstarania majetku nevznikajú v podniku bežné náklady na obstarávanie, ale môžu vzniknúť náklady súvisiace s uvedením do používania, napríklad pri montáži či inštalácii darovaného majetku, resp. náklady súvisiace s daňovou povinnosťou – daň z darovania a pod.

 

Obstarávanie dlhodobého majetku preradením z osobného užívania do podnikania – tento spôsob obstarávania majetku je využívaný v prípade individuálneho podnikateľa. Podnikateľ môže svoj osobný majetok, napríklad auto, počítač, mobil preradiť z osobného používania do používania podniku na účely podnikania.

 

Obstarávania dlhodobého majetku na základe zmluvy o kúpe najatej veci – finančný lízing – ide o spôsob obstarania majetku formou postupných splátok, pričom nájomca používa prenajatý dlhodobý majetok počas doby dohodnutej v zmluve, za čo platí lízingové splátky. V lízingovej zmluve sa môžu prenajímateľ a nájomca dohodnúť, že po splatení splátok a skončení prenájmu zostane majetok nájomcovi. Nájomca po skončení prenájmu odkúpi dlhodobý majetok za cenu dohodnutú v zmluve a stáva sa tak jeho majiteľom.

 

 

Oceňovanie dlhodobého majetku je vyjadrenie jeho hodnoty v eurách, čiže cenách. Pri oceňovaní dlhodobého majetku sa používajú tieto druhy cien:

 

• Vstupná cena 

a) obstarávacia cena

b) cena obstarania

c) reprodukčná obstarávacia cena

d) vlastné náklady

 

• Zostatková cena

 

Vstupná cena – je celková cena dlhodobého majetku, z ktorej sa pri odpisovanom dlhodobom majetku uskutočňujú odpisy.

 

Obstarávacia cena – je cena, za ktorú sa majetok obstaral, vrátane nákladov spojených s jeho obstaraním, napríklad prepravné, montáž.

 

Cena obstarania – je cena za ktorú sa majetok obstaral bez nákladov spojených s jeho obstaraním.

 

Reprodukčná obstarávacia cena – je cena, za ktorú by sa majetok obstaral v čase, keď potrebujeme túto cenu poznať, obyčajne vtedy, keď sa o majetku účtuje. Môže sa stanoviť napríklad porovnávaním s rovnakým alebo podobným druhom majetku, najčastejšie ju však stanovuje znalec. Reprodukčnou obstarávacou cenou sa oceňuje majetok:

- darovaný hmotný a nehmotný dlhodobý majetok,

- nehmotný dlhodobý majetok vytvorený vlastnou činnosťou, ak je reprodukčná obstarávacia cena nižšia ako vlastné náklady,

- hmotný dlhodobý majetok nadobudnutý bezplatne na základe zmluvy o kúpe najatej veci – tzv. finančný lízing,

- novozistený nehmotný a hmotný dlhodobý majetok, ktorý nie je doteraz zachytený v účtovníctve – napríklad inventarizačný prebytok.

 

Vlastné náklady – používajú sa na ocenenie dlhodobého majetku vytvoreného vlastnou činnosťou. Tvoria ich všetky priame náklady, ktoré sa vzťahujú na vyrobený majetok (napríklad materiál použitý pri výrobe) a nepriame náklady bezprostredne súvisiace s vytvorením dlhodobého hmotného a nehmotného majetku (napríklad doprava, spotreba elektrickej energie).

 

Zostatková cena – je rozdiel medzi vstupnou cenou dlhodobého majetku a celkovou výškou odpisov – t.j. oprávok vytvorených k určitému dátumu.

 

Zvýšená vstupná cena – vstupná cena zvýšená o technické zhodnotenie dlhodobého majetku v druhom roku a ďalších rokoch jej používania.

Technické zhodnotenie predstavuje výdavky na stavebné úpravy, rekonštrukciu a modernizáciu majetku, prípadne na dokončenie prístavby alebo nadstavby.

 

 

 

 

 

Dlhodobý majetok sa zúčastňuje v podnikateľskej činnosti aktívne (napríklad stroje, výrobné zariadenia, prístroje), alebo pasívne (napríklad budovy, stavby) – napomáhajú podnikateľskej činnosti. Dlhodobý majetok v procese výrobnej činnosti podniku sa postupne opotrebúva, stráca svoju pôvodnú hodnotu a jeho hodnota postupne prechádza do hodnoty nových výrobkov.

 

Opotrebenie je postupné znižovanie úžitkovej hodnoty majetku.

 

Dlhodobý majetok sa preto člení na:

 a) odpisovaný – patrí tu celý nehmotný a hmotný dlhodobý majetok, okrem pozemkov, umeleckých diel a zbierok,

b) neodpisovaný – patria tu pozemky, umelecké diela a zbierky, finančné investície, kultúrne národné pamiatky.

 

Pozemky a umelecké diela a zbierky sa neodpisujú, pretože ich trhová cena má stúpajúcu tendenciu.

 

Druhy opotrebenia dlhodobého majetku:

 

Fyzické opotrebenie – vzniká v dôsledku skutočného využívania dlhodobého majetku. Prejavuje sa v dvoch formách:

a) aktívne – vzniká vplyvom používania strojov a závisí od času a intenzity používania

b) pasívne – vzniká v dôsledku fyzického starnutia majetku v období jeho nepoužívania, napríklad stroj vystavený zlým poveternostným podmienkam a podobne.

 Morálne opotrebenie (ekonomické) –znehodnotenie stroja a zariadenia vplyvom technického pokroku. Môže byť dvojakého charakteru:

a) morálne opotrebenie v dôsledku rastu produktivity práce (nový porovnateľný výrobok sa vyrobí lacnejšie),

b) morálne opotrebenie v dôsledku rozvíjajúceho sa technického pokroku (vyrobí sa výkonnejší výrobok).

 

Faktory, ktoré ovplyvňujú rýchlosť opotrebenia dlhodobého majetku:

Obr. zdroj: M. Jakubeková a kol.: Ekonomika pre študijné odbory výrobného a nevýrobného zamerania

 

 

 

 

 

Stupeň opotrebenia dlhodobého majetku sa vyjadruje formou odpisov.

Odpis dlhodobého majetku je hodnota opotrebenia dlhodobého majetku za určité obdobie (napríklad za rok) v peňažnom vyjadrení. To znamená, že hodnota DM sa po častiach prenáša do hodnoty vyrábaných výrobkov a poskytovaných služieb. Odpisy majú vyjadriť fyzické a morálne opotrebenie DM majetku. 

Odpisy môžu byť:

1. účtovné odpisy – verne vyjadrujú reálny pokles hodnoty majetku v konkrétnych podmienkach každého podniku. Vypočítavajú sa z ceny, v ktorej bol majetok ocenený v účtovníctve. Majetok sa vždy odpisuje len do výšky tejto vstupnej ceny.
2. daňové odpisy – daňovým odpisom sa rozumie peňažná výška odpisu nehmotného a hmotného dlhodobého majetku uznaná ako náklad na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov podniku. 

Nepriamy spôsob odpisovania:

Pri odpisovaní hmotného a nehmotného dlhodobého majetku sa používa nepriamy spôsob odpisovania. Spočíva v tom, že pôvodná vstupná ceny majetku ostáva stále v evidencii nezmenená, ale opravuje sa o zníženie hodnoty vyjadrenej odpismi.
Oprávky k dlhodobému majetku – kumulované odpisy od začiatku používania dlhodobého majetku až do jeho vyradenia z používania sa označujú pojmom oprávky k dlhodobému majetku. Vyjadrujú celkové zníženie vstupnej ceny majetku k určitému dátumu. Platí vzťah: 

 

Postup pri odpisovaní dlhodobého majetku

 Podľa toho, do ktorej odpisovej skupiny ja majetok zaradený, je stanovená nasledovná doba odpisovania majetku: 

Metódy odpisovania

 Odpisovanie možno uskutočňovať rovnomerne alebo zrýchlene, podľa rozhodnutia podniku. Dlhodobý majetok sa odpisuje najviac do výšky vstupnej ceny, prípadne zvýšenej o technické zhodnotenie. Vypočítaný ročný odpis sa zaokrúhľuje na celé eurá nahor.

 

Rovnomerné odpisovanie

Pri rovnomernom odpisovaní sa ročný odpis určí ako podiel vstupnej ceny hmotného majetku a doby odpisovania ustanovenej pre príslušnú odpisovú skupinu.

 

 Zrýchlené odpisovanie – pri zrýchlenom odpisovaní hmotného majetku sa odpisovým skupinám priraďujú tieto koeficienty pre zrýchlené odpisovanie:

 Inventarizacia majetku

Krátkodobý majetok

Zásoby, členenie zásob